reklama

Prekonávanie násilia: druhá časť príbehu o týraných ženách

Pred pár dňami som na blogu uverejnila článok, v ktorom som letmo načrtla dôvody, kvôli ktorým je pre obete násilia v párových vzťahoch tak veľmi ťažké zo zlého vzťahu vycúvať. Domáce násilie – napriek tomu, že som sa vo svojom článku zámerne rozhodla písať o týraných ženách – nepozná koncept cieľovej skupiny: môže sa týkať každého. Taký bol teda môj úmysel: podeliť sa o myšlienky a príbehy, ktoré sú inšpirované  stretnutiami s desiatkami obetí, s ktorými denne pracujem. Verím, že príbehy o násilí, tak ako aj každá iná trauma, pohlcujú každú jednu obeť individuálne a zvlášť. Ľudia, ktorí nimi prešli, sa však musia vydať na spoločný beh na dlhú trať: odísť z minulosti a prekonať traumu, pobiť sa so svojimi démonmi a nájsť v sebe silu žiť inak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Zmeniť svoje osobné vnímanie traumy je mimoriadne náročné, obzvlášť v prípade, ak bola obeť zneužívaná človekom, ktorý ju mal milovať a ochraňovať. Písala som o tom, že cieľom páchateľov býva dosiahnuť úplnú kontrolu nad svojou obeťou, vziať jej meno, osobnosť aj dôstojnosť a urobiť z nej predmet, objekt, neživú, nesuverénnu bytosť. Práve preto býva potom často tak strašne zložité nadobudnúť naspäť svoj vlastný mentálny svet, svoju ľudskosť a svoje územie.

Kedysi som počula o geniálnom nápade, s ktorým psychiatri prišli v situácii vojenského konfliktu. Predtým, než vyslali armádu do boja, zadali vojakom v službe jednoduché cvičenie: napísať list, hoci aj pre imaginárnu osobu, v ktorom by svojmu adresátovi opísali to, ako sa cítia a čo prežívajú. Toto veľmi prosté mentálne zobrazenie v podobe listu malo vo väčšine prípadov obrovský dopad na ich psychiku: vďaka nemu sa totiž stali subjektom, podmetom, živým človekom, ktorý píše svoj vlastný príbeh a kráča po svojej vlastnej, jedinečnej ceste. Bez ohľadu na to, aké ťažké boli ich podmienky, mala vačšina z nich po návrate omnoho menej psychotraumatických syndrómov. Je to preto, lebo mentálne už neboli len terčom alebo predmetom v rukách svojho nepriateľa. Vďaka listom a príbehom si vybudovali svoju vlastnú identitu a na jej základoch postavili svoje zotavenie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je dobre známe, že vo víťazných armádach sa rany hoja rýchlejšie ako v porazených. Z praxe vieme aj to, že ženy, ktoré boli týrané alebo znásilnené, sa zväčša psychicky zotavia omnoho rýchlejšie v prípade, že sa protivníkovi postavili na odpor, hoci aj neúspešne. Zotavenie sa je totiž hra s myšlienkami: myšlienka na protiúder alebo na víťaznú armádu pomáha pretvoriť si reprezentáciu traumy, ktorou človek prešiel: tá najmenšia myšlienka alebo spomienka môže byť zdrojom, na ktorom človek vybuduje celý svoj nastávajúci život. Niekedy je tou šťastnou myšlienkou stretnutie s odborníkom alebo jednoducho s človekom, ktorý nás vypočuje, uverí nám a uzná našu bolesť a naše ľudské potreby. Inokedy to môže byť kniha, film, list alebo hoci aj nápis na stene: akákoľvek mentálna reprezentácia môže zohrať úlohu tej dobrej víly, vďaka ktorej sa človek zrazu cíti vypočutý a zapadne naspäť do skladačky tohto sveta. (A presne rovnako to funguje aj naopak: ak sa po traumatickom zážitku stretneme s človekom, ktorý nám neuverí, alebo ktorý sa nám vysmeje, proces zotavenia bude omnoho zložitejší).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V rámci svojej práce som spoznala istú dámu, ktorá vyštudovala právo a kriminalistiku. Táto vzácna žena zvykla hovoriť, že trauma je ako DNA: neexistujú na svete dve rovnaké traumy a povedať niekomu len to, že mu rozumieme, lebo aj my sme kedysi trpeli, nestačí. Obeť nepotrebuje počuť to, že aj niekto iný kedysi trpel, pretože dve rovnaké traumy neexistujú. Zotavenie sa je vždy individuálne: tak, ako anglické slovo resilience označuje psychologické zotavenie a zároveň pružnosť materiálu, ktorý sa po deformácii napraví do svojich pôvodných rozmerov, tak isto aj človek musí nájsť zdroj svojej vlastnej pružnosti sám v sebe. Myšlienkami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nikdy nezabudnem na deň, keď som spoznala isté mladé dievča, ktoré muselo kvôli domácemu násiliu obehať desiatky úradov, súdov a policajných jednotiek. Nemalo nikoho, kto by ho podporil a plakalo pri každom jednom telefonáte. Napriek tomu sa však rozhodlo nevzdať sa a bojovať, rozísť sa s partnerom a podať trestné oznámenie. V ten deň mu jedna z mojich kolegýň adresovala nasledujúce slová: „Viem, že práve dnes je to nepredstaviteľne ťažké a bolestivé. Ale o pár mesiacov si spomenieš na to, že si odišla, postavila si sa na odpor, rozhodla si sa povedať nie a zastať sa samej seba. A práve vďaka tomuto dnešnému bolestivému rozhodnutiu sa zotavíš."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A presne tak ako to mladé dievča, všetky obete sa musia naučiť povedať nie a nájsť svoje vlastné zdroje na zotavenie. Pamäť je ako kniha, ktorú sami píšeme a nikdy ju nemôžeme definitívne uzavrieť. Kedykoľvek sa však môžeme vrátiť na stranu 22, prečiarknuť pár viet a prepísať ich obsah. Slová „bola som obeťou" sa dajú nahradiť slovami „podarilo sa mi odísť." A slová „ktosi mi chcel ublížiť" sa dajú nahradiť slovami „povedala som nie, pretože som plnohodnotný človek a toto si nezaslúžim."

Myslím si, že všetci ľudia, ktorí prešli domácim násilím a podarilo sa im z neho odísť, sú superhrdinovia, podobne ako tí, ktorých obdivujeme v komixoch a v televízii. Presne tak, ako keď píšeme listy, v ktorých vyjadríme svoju bolesť a následne ich spálime, máme všetci tú čarovnú schopnosť symbolicky spáliť svoju minulosť a prikázať jej, aby nás prestala mátať. Zotavenie je v podstate ten jednoduchý moment, v ktorom pochopíme, že to, čo nám kedysi urobil niekto iný, nijak nedefinuje to, kým sme. Myšlienky na svoju minulosť a na svoju identitu máme vo svojich rukách. A na nich budujeme.

Moja posledná pripomienka je nasledovná: vo svojich textoch čerpám z osobných, ľudských zdrojov a zámerne nevkladám odkazy na odbornú literatúru alebo prieskumy - verím, že sila blogov je práve v ich osobnom, pulzujúcom, živom ľudskom rozmere, ktorý svojim prívalom slov a myšlienok presahuje rámec akademických podmienok. A presne tak isto sú na tom aj ľudia, ktorí dennodenne prekonávajú svoju traumu a nachádzajú silu v živote, ktorý podobne ako blogy pulzuje, nezastavuje sa a vlieva nádej na miesta, na ktorých až dovtedy nebolo nič iné ako ticho, ktoré ako policajná páska ohraničovalo miesto zločinu.

Sara Cincurova

Sara Cincurova

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Človek. Pozorovateľ. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu