Prečo týrané ženy ostávajú týranými ženami

Autor: Sara Cincurova | 5.2.2014 o 16:30 | Karma článku: 17,30 | Prečítané:  15065x

Nemám vo zvyku uverejňovať na tomto blogu deskriptívne, vedecké texty o priebehu a pôvode násilia, s ktorým sa vo svojej práci denne stretávam. Rozhodla som sa však jeden napísať. Prečo? Čím ďalej tým viac sa stretávam s názorom, že týrané ženy sú hlúpe ženy, pretože od partnera neodídu. Obviňovanie obetí je v tomto ohľade mimoriadne rozšírený fenomén a to dokonca aj u ľudí, ktorí inak majú rozhľad a empatiu: musia to byť hlúpe ženy, čo si koledujú o bitku a koniec koncov tak im treba, keď neodídu, že? Podobný názor počujem približne raz za týždeň. (Opäť som si raz vzdychla, keď som dopísala bodku za vetou). Všetci vieme, že ľudia majú nepríjemnú tendenciu uprednostniť jednoduchý a radikálny názor pred pravdou, ktorú býva omnoho zložitejšie pochopiť. A ja som sa preto rozhodla napísať článok o tom, prečo odísť býva tak strašne zložité a prečo sa ľudia zvyknú tak veľmi mýliť, keď tieto ženy odsudzujú a odkazujú im, že sú hlúpe.

Ak žena neodíde od násilného partnera, jednou z hlavných príčin, ktoré ju k tomu vedú, je strach o vlastný život a veľmi často aj o život vlastných detí (hlava sa mi točí z počtu prípadov, v ktorých sa páchatelia nezdržali násilia na malých deťoch). My, ľudia, ktorí poznáme štatistiky a rizikové faktory, vieme, že žena je v najväčšom ohrození života po rozchode s partnerom, prípadne v momente rozchodu. Pretože páchateľovým podvedomým cieľom býva dosiahnuť úplnú kontrolu nad svojou družkou (doslova ju premeniť na objekt, s ktorým si môže robiť to, čo chce), rozchod s ňou je pre neho často chvíľou, v ktorej už „nemá čo stratiť" a preto sa nebojí použiť zbrane hrubšieho kalibru: krivka násilia narastá. Tieto ženy to veľmi dobre vedia, keďže drvivá väčšina z nich sa zo vzťahu pokúsi uniknúť opakovane a mnohé z nich sa zo strachu o vlastné deti radšej k partnerovi znovu vrátia.

Mám chuť napísať to nasledovne: prečo od neho tá žena neodíde? Lebo odchod pre ňu často znamená nebezpečenstvo života - toho jej aj toho jej detí. Každá druhá zavraždená žena umrie na dôsledky domáceho násilia. Násilie v párových vzťahoch je totiž veľmi podrobne vypracovaná interakcia manipulačných taktík, ktoré po istom časovom úseku položia obeť na lopatky a znemožnia jej akýkoľvek protiúder: všetkým je hádam jasné, že nijaký páchateľ nedá žene facku na prvom rande. Trvá dlho, kým obeť padne do pasce - svoju prvú facku dostane až vtedy, keď je páchateľovi jasné, že okamžitý únik už nie je možný. Tak ako pri iných zločinoch, aj pri domácom násilí je zo strany páchateľa nutná stratégia.

Prvý incident domáceho násilia sa teda zvyčajne udeje až v období, v ktorom je pre obeť z určitých dôvodov zo vzťahu ťažké vycúvať: počas tehotenstva, po svadbe alebo po narodení dieťaťa. Páchatelia to totiž majú premyslené: ak by aj žena mala v tej chvíli ešte silu zobrať sa a ujsť, veľmi často na to už nemá potrebné zdroje alebo informácie: je veľmi ťažké ujsť s malým dieťaťom, často bez finančného príjmu, čerstvo vydatá a najmä - uviaznutá vo vzťahu, v ktorom je izolovaná a o ktorého priebehu zväčša nevedia žiadne blízke osoby. Nehovoriac o tom, že väčšina žien nemá chuť odísť od partnera, ktorý bol v začiatku vzťahu - presne do chvíle, kým položil obeť na lopatky - otvorený a láskavý.

A teraz niečo málo o psychike: aby si páchateľ uľahčil robotu, jedným z jeho prvých cieľov je zmanipulovať svoju obeť natoľko, aby si o sebe začala myslieť, že nemá žiadnu hodnotu a že násilie si zaslúži. Páchateľ to bude mať niekoľkonásobne ľahšie, ak jeho obeť nebude mať žiadne sebavedomie, pretože práve sebavedomie (seba-vedomie, teda vedomie si toho, že človek je subjekt, unikátna a živá bytosť, ktorá má svoj svet a svoje potreby) je jeden zo zdrojov, vďaka ktorým by mohla nájsť silu zbaliť sa a ujsť. Túto možnosť páchatelia potrebujú čo najrýchlejšie eliminovať. Nástrojom, ktorý na to používajú, je jazyk: „Je to tvoja chyba, musel som to urobiť" sú slová, ktoré sa v rôznych podobách dostanú do uší väčšiny obetí a tieto si po niekoľkoročnom psychickom pekle zvyčajne začnú klásť otázky. Hanba, strach a vina sú len mechanizmami, ktoré sa u žien po čase spustia automaticky. Po určitom čase uveria tomu, že sú menejcenné a odísť od partnera by aj tak nezvládli.

...

Pred dvoma dňami som išla na návštevu ku známym a spoznala tam niekoľko nových ľudí. Predstavili sme sa a ja som im hovorila, že pracujem pre organizáciu pomáhajúcu obetiam násilia v párových vzťahoch a rodinách. Prvá reakcia, ktorú to v nich vyvolalo, znela nasledovne: "To je úctyhodné, ale určite tam máte mnohé ženy, ktoré si o to násilie koledovali alebo si ho zaslúžili." Napriek tomu, že podobnú reakciu počujem takmer zakaždým, keď stretnem niekoho nového, takmer som spadla zo stoličky. A rada by som k nej napísala pár slov:

Ešte nikdy som nestretla ženu, ktorá by prišla za svojim partnerom a prosila ho o to, aby ju zbil, znásilnil, psychicky týral alebo ublížil jej deťom. Nič také, ako „koledovať si o bitku" neexistuje, a akokoľvek by sa aj žena snažila vyvolať u svojho partnera agresívnu reakciu, rozhodnutie ublížiť jej je jeho vlastné rozhodnutie a on ako páchateľ zaň nesie stopercentnú zodpovednosť. Neviem si predstaviť nijaké poľahčujúce okolnosti, ktoré by ospravedlnili jeho správanie. Zaslúžila si to? Ak tomu uveríme, predstavíme si muža ako akéhosi sudcu, nadradeného, ktorý má právo určovať ženino správanie a v prípade potreby jej aj určiť a vymerať trest. Jazyk tu opäť odráža naše podvedomé presvedčenie, v ktorom žene uberáme jej dôstojnosť a plnoprávnosť a staviame ju do pozície dieťaťa, ktoré si koleduje o trest tým, že neposlúcha rodičov alebo učiteľov. Muž je teda tým, ktorý je za jej správanie zodpovedný a žena sa stáva len akýmsi nesvojprávnym objektom v jeho rukách. Jedná sa tu o vzorce, ktorých pôvod a reprezentácie sú omnoho hlbšie a komplexnejšie, než čiernobiele presvedčenie, že žena je hlúpa a preto neodíde. Jedná sa tu o zobrazenie sily a rozdelenie právomocí (anglické slovo violence má korene v latinskom slove vīs, ktoré znamená sila. Áno, páchateľ je ten, čo má silu).

Domáce násilie je zneužitím tejto sily - štúdie dokazujú, že táto hra má v podstate jednoduché pravidlá: jej cieľom je urobiť zo ženy predmet, objekt, ktorý nemá city a myšlienky, ktorý nemá svoj vlastný mentálny svet. Dôvod na to je celkom jednoduchý: ak sa človek z psychologického hľadiska chystá spáchať krutý alebo zraňujúci čin na inom človeku, potrebuje si na to nájsť podklad - alebo aspoň dobrú výhovorku. Ak páchateľ sám seba presvedčí, že jeho obeť je len predmetom (podčlovekom, podradenou osobou, alebo vecou, ktorá nemá žiadne pocity a tým pádom necíti žiadnu bolesť), je omnoho jednoduchšie dopustiť sa na nej zločinu. Ako by aj nie, keď sám seba presvedčí, že jeho obeť nič necíti?

Otázka by teda mala znieť nasledovne: Prečo miesto toho, aby sme sa rozhnevali nad stereotypom násilného a zlého páchateľa, ktorý ubližuje nevinnej (opakujem, nevinnej) obeti, sa viac búrime nad stereotypom hlúpej a nepoučiteľnej ženy, ktorá sa jednoducho nezbalí a neodíde? Prečo ešte stále vidíme vzorce, v ktorých má muž nad ženou absolútnu prevahu? A ako je možné, že žijeme v spoločnosti, v ktorej domáce násilie postihne každú štvrtú alebo piatu ženu, ale ľudí to netrápi, pretože si myslia, že je to chyba tých žien?

...

Je ťažké predstaviť si, že situácia sa zlepší, ak si bežní ľudia nerozšíria svoje horizonty a neprestanú si myslieť, že týrané ženy sú hlúpe a môžu si za to samy. Áno, nie je možné pomôcť žene, ktorá pomoc neprijme. Rozhodnutie odísť od partnera je jej osobné rozhodnutie a ja sama pravidelne búcham päsťou do stola zakaždým, keď mi niekto rozpovie príbeh ženy, ktorá odišla od partnera a nasledovne sa k nemu vrátila. Paradoxne si však nemyslím, že ak ju obviníme, pomôžeme jej alebo tým, ktorým sa to stane po nej. Čím viac budeme obviňovať obete, tým ťažšie to bude mať každý človek, ktorý sa v budúcnosti ocitne v podobnej situácii. Ostatne, ak predstierame, že ženy v násilnom vzťahu sú hlúpe, ako môžeme čakať, že sa k nám v budúcnosti prihlásia s tým, že chcú zmeniť svoju situáciu? Akoby vyjsť s pravdou na svetlo aj bez predsudkov bolo ľahké.

Počas svojej praxe som stretla stovky obetí domáceho násilia a ak je jedna vec, ktorá ma zarazila, je to práve ich sila a odhodlanie. Tieto ženy prešli peklom, o ktorom ľudia z exteriéru nemajú ani tušenia, a navyše musia začať nový život a prekonať svoju traumu a aj jej následky - nájsť v sebe zdroje vnútornej sily a vyrovnať sa zo svojou minulosťou. Neviem o ničom, čo by bolo náročnejšie - a vie boh, že aj keď sa o to krvopotne pokúšame, život vždy nefunguje ako manuál na mirkovlnku. Jediné, čo si obete domáceho násilia zaslúžia, je podpora a najmä obdiv, že sa im podarilo odísť. Mnohí ľudia nedokážu vycúvať zo zlého vzťahu; všetky ženy, ktorým sa to kedy podarilo, majú môj obdiv a moju úctu. Sú to skutočné hrdinky svojho vlastného príbehu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?